Čo chcem pre naše Tatry

Pamätám si Tatry, v ktorých boli upravené parky, trávniky, kvety a verejné priestory prirodzenou súčasťou obrazu mesta.

Nejde o nostalgiu. Ide o to, ako sa človek cíti na mieste, kde žije.

Verejný priestor je vizitkou mesta. Čistota, zeleň, lavičky, chodníky, kvety a malé detaily možno nie sú veľkými investíciami, ale každý deň ovplyvňujú kvalitu života.

Chcem sa preto pozrieť aj na fungovanie verejnoprospešných služieb. Ich úlohou nemá byť iba riešiť havarijné situácie a základnú údržbu.

Chcem, aby sa o Tatry opäť niekto každodenne staral s ambíciou, aby vyzerali ako výnimočné horské mesto.

Primátor podľa mňa nemôže riadiť mesto iba zo svojej kancelárie.

Chcel by som pripraviť  pravidelný deň vyhradený pre obyvateľov. Bez zložitého vybavovania a bez pocitu, že človek musí poznať správneho človeka, aby sa dostal k primátorovi.

Nie každý podnet bude možné vyriešiť a nie s každým názorom budem súhlasiť. Ale každý človek má mať možnosť byť vypočutý a dostať normálnu odpoveď.

Pri zásadných otázkach, ktoré ovplyvnia Tatry na desaťročia, chcem využívať aj ďalšie formy verejnej diskusie a tam, kde to zákon umožňuje a bude to opodstatnené, aj miestne referendum.

Radnica nemá byť uzavretá budova. Má byť miestom, kam obyvatelia patria.

Môj otec kedysi písal súkromnú kroniku Tatier. Zapisoval ľudí a udalosti, ktoré považoval za dôležité.

Čím som starší, tým viac si uvedomujem hodnotu tejto práce.

Generácia ľudí, ktorá si pamätá staré Tatry, postupne odchádza. V rodinných albumoch a často doslova v škatuliach od topánok zostávajú fotografie, pri ktorých dnes ešte niekto dokáže povedať, kto na nich je a aký príbeh sa za nimi skrýva. O pár rokov to už nemusí vedieť nikto.

Preto chcem vytvoriť kroniku obyvateľov Vysokých Tatier – fotografie, tváre, príbehy a spomienky ľudí, ktorí toto miesto vytvárali.

Podobnú myšlienku pre mňa predstavuje aj Pamätník horských záchranárov a ich patróna Jána Pavla II. Niektoré veci totiž nevytvárame pre seba.

Vytvárame ich preto, aby po nás zostala pamäť pre naše deti a vnukov.